Pre syndróm vyhorenia (angl. Burnout Syndrome) doposiaľ neexistuje všeobecne uznávaná definícia. Prvýkrát tento syndróm opísal Herbert Freudenberger v roku 1975. Najdôležitejším znakom je chronický pracovný stres a nerovnováha medzi profesným očakávaním a profesnou realitou, medzi ideálmi a skutočnosťou. Syndróm vyhorenia je o totálnom vyhorení energie človeka (aj rezerv energie) na duševnej, fyzickej i duchovnej úrovni v súvislosti s výkonom povolania. Prejavuje sa týmito príznakmi:
- dlhodobou stratou motivácie k práci, nechuťou, až odporom k práci v dôsledku straty ideálov, straty zmysluplnosti svojej práce (sprevádzanými pocitmi sklamania, nedocenenia, pocitmi zbytočnosti svojej práce)
- dlhodobou duševnou, prípadne aj fyzickou únavou, vyčerpaním, kedy regenerácia síl bežnými spôsobmi je neúčinná
- depresiou a s ňou spojenou apatiou, letargiou, neschopnosťou sa sústrediť, neschopnosťou tešiť sa, podráždenosťou a podobne.
Syndróm vyhorenia sa často zamieňa len za jednu z uvedených skupín príznakov. Možno preto, že každá skupina príznakov znižuje pracovnú výkonnosť a pracovnú spokojnosť. Aby išlo o syndróm vyhorenia, mali by byť prítomné všetky tri skupiny príznakov (pojem syndróm znamená celý súbor príznakov), predovšetkým však strata vnútornej motivácie k práci, ktorá bola predtým vysoká.
Nie náhodou sa v názve syndrómu nachádza slovo vyhorenie. Vyhorieť môže len ten, kto „horí“, kto je zapálený, nadšený, nadchnutý, oduševnený, má veľký elán, silný vzťah k svojej práci. Ale má ísť o dlhodobú stratu elánu, záujmu o prácu, spojenú s frustráciou – sklamaním, nie o situáciu, kedy sa človek rýchlo nadchne pre niečo a o týždeň alebo mesiac ho to už nebaví, pretože mu chýba vytrvalosť. Každý môže byť z času na čas znechutený v zamestnaní a neznamená to, že je vyhorený. Syndróm vyhorenia nevzniká zo dňa na deň, nie je to jednorázová záležitosť, ale vzniká pomaly, plíživo, niekoľko rokov. Typická je dlhodobá otrávenosť v práci, všetko ide na nervy. Človek zrazu nechápe, ako si mohol vybrať takéto povolanie a rozmýšľa nad zmenou zamestnania.
Často sa syndróm vyhorenia zamieňa s vyčerpaním, s preťažením, prípadne s chronickým únavovým syndrómom. Najmä preto, že vyhorený človek je skutočne preťažený, prepracovaný. Neplatí to však automaticky naopak, t.j. že prepracovaný, vyčerpaný človek je vyhorený. Jeho preťaženosť, nadmerná únava totiž nemusí súvisieť s nárokmi povolania (napríklad ak sa dlhodobo stará o svojho rodiča pokročilého veku) a nemusí ani vyplývať z jeho vnútornej motivácie, ale len vonkajšej (napríklad zo strachu z prepustenia z práce, alebo z túžby viac zarobiť). A dokonca nemusí byť preťaženosť ani dlhodobá (povedzme, že mesiac pracujete aj za kolegu, ktorý je PN, ale po tomto mimoriadnom pracovnom výkone si poriadne oddýchnete). V takých prípadoch nie je vyčerpanosť sprevádzaná pocitmi márnosti a straty zmyslu svojej práce, resp. iných vnútorných očakávaní sebarealizácie a nejde teda o syndróm vyhorenia.
Aj v depresii sa človek cíti vyhasnutý, vyhorený, bez záujmu o okolie a nič ho neteší, ale ani vtedy nemusí ísť o syndróm vyhorenia. A to ani vtedy, keď ide o depresiu z vyčerpania. Opäť by mal byť prítomný aj pocit frustrácie, pocit nenaplnenosti svojich pracovných ideálov.
Aké sú rizikové faktory, kto je potenciálnym adeptom na syndróm vyhorenia?
Potenciálnym adeptom na syndróm vyhorenia sú všetci pracujúci. Ale najviac sú ohrození:
- ľudia v tzv. pomáhajúcich profesiách: učitelia, lekári a zdravotné sestry, psychológovia, policajti, poradcovia, sociálni pracovníci, záchranári a aj ľudia mnohých iných profesií. Všeobecne najmä v profesiách zameraných na prácu s ľuďmi (manažéri, ľudia pracujúci so „stránkami“, herci a pod.). Pomáhajúce profesie sú najčastejšie ohrozené vyhorením preto, že vyžadujú empatiu, emocionálne nasadenie, citové zaujatie, zaangažovanie. Ale tento syndróm sa môže týkať akéhokoľvek povolania.
- ľudia s určitými osobnostnými charakteristikami, napríklad ktorí majú:
- slabší alebo chýbajúci zmysel pre správnu mieru a majú tendenciu preháňať, ísť z jedného extrému do druhého, preceňovať sa, neprimeraný odhad času, ktorý zaberie tá-ktorá činnosť
- tendenciu k vysokým ideálom, subjektívnemu a iracionálnemu vnímaniu sveta a hodnôt, k veľkému idealizmu
- veľmi silnú vôľu a zotrvačnosť, sklon k sebadeštrukcii, sklon k nerešpektovaniu svojich potrieb.
Samozrejme, že kombinácia uvedených charakteristík u jednej osoby pravdepodobnosť výskytu syndrómu vyhorenia ešte zvyšuje.
Pokiaľ ide o povahové charakteristiky, v typológii Edwarda Bacha, autora kvetovej terapie, sú to ľudia typu
Oak:
Majú neuveriteľne silnú motiváciu. Ich silná vytrvalosť a schopnosť tvrdo pracovať je niekedy ich najhorším nepriateľom, vyberajúcim si daň na ich zdraví. Môže znamenať skutočný fyzický kolaps a/alebo duševné prepracovanie, vyhorenie, pretože v negatívnom stave drancujú svoje fyzické i psychické sily, mesiace a roky prekračujú svoje osobné limity, bojujú, aj keď už nevládzu. Emócie vnímajú ako slabosť a potláčajú ich. Bachova esencia Oak (Dub) im pomáha získať zmysel pre rovnováhu vo vydávaní energie a schopnosť praktickejšie a realistickejšie konať a využívať emócie ako zdroj sily. Silná motivácia ostáva, ale energia sa využíva efektívnejšie.
Vervain:
. Sú tak nadšení v tom, čo robia a o čom sú presvedčení, že nevidia škodlivosť prílišného idealizmu v svojich názoroch a v svojom konaní. Tlačia a poháňajú sami seba robiť omnoho viac než sú ich schopnosti a možnosti. To má za následok únavu a prípadne až zrútenie. S Bachovou esenciou Vervain (Železník lekársky) môžu zmierniť svoje prílišné nadšenie a zápal a svoje ideály podoprieť realistickým myslením. Motivácia, nadšenie ostávajú naďalej silné, ale sú účelnejšie a lepšie prijímané okolím.
Olive:
Sú úplne vyčerpaní, fyzicky a aj mentálne prepracovaní. Nevedia dostatočne dlho alebo kvalitne regenerovať svoje sily. Bachova esencia Olive (Oliva) im prináša postupný návrat vitality a umožní im nabrať druhý dych. Môže im pomôcť zmeniť svoj životný štýl a lepšie sa starať o svoje duševné potreby, vrátane potreby odpočinku. Prináša poznanie, že dostatočná regenerácia organizmu nie je stratený čas, ale naopak, je nevyhnutná pre udržanie výkonnosti a motivácie.
Ako sa vyhnúť syndrómu vyhorenia?
Najlepšia je samozrejme prevencia: dodržiavať zásady psychohygieny, najmä režim práce a odpočinku. Nepracovať dlhodobo viac ako 8 hodín denne, nedopustiť, aby nám únava „prerástla“ cez hlavu. Nemyslieť si, že náš organizmus funguje ako perpetuum mobile alebo že sme v práci nenahraditeľní. Nedopustiť, aby naša oduševnenosť prácou bola na úkor kvality nášho života, našich potrieb. Možnosti zvládania únavy som konkrétnejšie rozpísala v článku Ako bojovať proti únave, vyčerpaniu, nespavosti.
Ak náhodou patríte medzi „rizikové“ povahové typy je možné preventívne pracovať na svojom „handycape“ pomocou vyššie uvedených Bachových kvetových esencií, ktoré sú výbornými pomocníkmi na odstránenie príslušnej nerovnováhy.
Ako vyliečiť syndróm vyhorenia?
Ak zistíme, že naše problémy vyplývajú zo syndrómu vyhorenia, treba si uvedomiť, že nejde o obyčajnú únavu, ale výsledok dlhodobého procesu, z ktorého sa človek lieči v ľahších prípadoch niekoľko mesiacov, v ťažších prípadoch i niekoľko rokov.
Skutočnosť je taká, že ak sme sa už dopracovali k syndrómu vyhorenia, dlhodobejšia PN-ka alebo zmena zamestnania nás s vysokou pravdepodobnosťou neminie. Pre učiteľa môžu byť určitou „záchranou“ letné prázdniny, ale aj tie bývajú v prípade vážneho syndrómu vyhorenia krátke. Pre starších ľudí môže byť riešením odchod do predčasného dôchodku.
Bachove esencie budú pri prekonávaní syndrómu vyhorenia užitočné. Pre urýchlenie účinku je však vhodné spojiť ich užívanie s afirmáciami a relaxačnými technikami.
Terapia syndrómu vyhorenia je náročný a dlhodobý proces, s ktorým si len zriedka laik poradí sám. Nie sú výnimkou prípady, že až prostredníctvom zdravotných problémov a dlhodobej práceneschopnosti dôjde k radikálnej zmene rebríčka životných hodnôt a životného štýlu, a tým aj postupnému vymiznutiu syndrómu vyhorenia.
Na záver niekoľko poznámok. Je pravda, že znechutiť možno aj toho najväčšieho optimistu a šťastlivca, ktorého jeho práca baví a je preto niekedy umením udržať si radosť z práce alebo nenechať sa znechutiť. Je tiež pravda, že bez zápalu, silnej vnútornej motivácie sa úspech nedostaví. Tak ako nie každý stres je škodlivý, tak ani pracovný zápal nemusí byť škodlivý, naopak. Závisí len na rozumnej miere, rovnováhe v našom organizme a našom prístupe k sebe, k svojim fyzickým, psychickým a duchovným potrebám.