Všetci vieme, čo je agresia – je to reakcia alebo konanie človeka, ktoré nám zámerne ubližuje, poškodzuje nás. Je jej stále viac a na niektoré prejavy agresie, pokiaľ sa nás osobne netýkajú, sme si možno tak trochu zvykli. Prečo je jej stále viac?

Agresia je široký pojem a má rôznorodé podoby. Pojmy ako urážka, manipulácia, nátlak, domáce násilie, šikana, mobing, týranie, teror a ďalšie, sú toho dôkazom. Nechcem tu uvádzať všetky formy a prejavy agresie, ani analyzovať všetky vrodené a výchovné faktory ako príčiny. To by bolo rozsahom na celú monografiu. Tento článok nebude o fyzickej agresii. Nebude o  psychopatoch a alkoholikoch, či toxikomanoch (ktorých je bohužiaľ tiež stále viac). Bude len o  agresii bežných ľudí.

Mám dávno za sebou obdobie, keď mi drzosť niektorých ľudí vyrážala dych. Teraz sa len zamýšľam občas, prečo vlastne sú bežní, normálni ľudia stále častejšie a stále okatejšie agresívni. Niektorí dokonca akoby túto svoju „schopnosť“ vystavovali na obdiv. Jedným dôvodom môže byť fakt, že ak človeka dobre nepoznáme, je ťažké rozlíšiť, či ide o   a g r e s i u , t.j. občasnú, väčšinou vyprovokovanú reakciu na niečo, alebo  ide  o  a g r e s i v i t u ,  relatívne trvalú povahovú vlastnosť.

Prečo bežný človek reaguje agresívne

Poviete si doba je proste taká. Lenže to je príliš nekonkrétne, všeobecné. Áno, žijeme ťažkú dobu, plnú vážnych kríz a sklamaní, existenčných problémov. Psychológovia vedia, že jednou (nie ale jedinou) z reakcií človeka na  sklamanie, neúspech, nedosiahnutie cieľa kvôli prekážke (tzv.  frustráciu) je agresia. Je to zlosť až zúrivosť z pocitu bezmocnosti.

Ďalší dôvod, prečo sa agresii tak darí, je zvýšený tlak doby (alebo koho?) na úspech, presadenie sa. Agresia sa pre mnohých ľudí stala synonymom priebojnosti, schopnosti presadiť sa. Nevnímajú tú krehkú hranicu medzi „presadiť sa“ a „presadiť sa na úkor druhých“. Hlavné je, že dosiahli cieľ, jedno za akú cenu. Dokonca niektoré marketingové stratégie v snahe za každú cenu získať klienta, zákazníka sa uchyľujú k viac alebo menej agresívnym stratégiám. A to zďaleka nemám na mysli iba „prezentačné“ akcie pre dôchodcov a niektoré reklamy. V dnešnej uponáhľanej dobe akoby nebol čas na ujasnenie si, čo takáto agresia prináša, či obnáša.

Doba prináša aj všeličo iné, najmä stále častejšie nevhodné pôsobenie alebo negatívny príklad. Spadá sem téma vulgarizmov a agresívnych „bonmottov“ v masmédiách a v niektorých divadelných hrách a mnohých filmoch, ktoré sú pre deti a mládež len potvrdením, že ich vulgárny slovník je v poriadku. Rodičia nemajú čas a možno ani argumenty a dosť síl vysvetliť, že nie je. Nechám to však bez komentára, takisto ako agresiu v našom parlamente (sú aj horšie parlamenty v tomto smere).

To všetko môžeme hodiť na „dobu“. A čo tak ľudská blbosť? Tej je tiež viac ako by sme si mysleli. (Koho by táto téma oslovila, nájde na internete prednášku MUDr. Koukolíka Esej o lidské blbosti). Aby som sa presnejšie vyjadrila, mám na mysli jednak neznalosť základov komunikácie, ale tiež pomýlenú životnú filozofiu, ktorou si jedinec svoju agresiu skoro vždy zdôvodní (tzv. racionalizácia svojho konania), takže ho svedomie netrápi.

Pokiaľ ide o slovnú (verbálnu) agresiu, vieme že sú to nadávky, urážky, slovné ponižovanie. Aj to vieme, že veľa krát vie slovo zraniť viac ako facka. Málokto si ale uvedomuje, že slovná agresia má aj iné podoby, spisovné, akože slušné. Taká irónia. Je to zvláštne, že ak je ironická poznámka venovaná našej osobe, vieme ihneď, že nás dotyčný zosmiešnil, urazil našu dôstojnosť. Ak ale sme sami ironickí na účet niekoho, obvykle sa domnievame, že sme vtipní… Také „úprimné“ výrazy ako „to ma nezaujíma, to je váš problém“ alebo odpoveď na prosbu niekoho „na to zabudni“, oslovenie „môj“, „moja“ hoci sa nepoznáme dôverne, a mnoho ďalších vyjadrení, ktorými jednáme s druhým zvrchu, sú agresiou (jemnejšou, často skrytou, ale agresiou.). A ak takto jednáme „zo zvyku“ a neuvedomujeme si svoju agresiu, alebo jednoducho nevieme, že toto, čo sme teraz povedali bolo agresívne, potom sa nestačíme diviť, akí sú ľudia zlí a agresívni. Pretože najčastejšou reakciou na agresiu býva agresia. Nič na tom nemení fakt, že z našej strany to bolo nezámerne, nevedomky, z neznalosti a podobne. A tak dochádza k tomu známemu paradoxu, keď si zamieňame príčinu s následkom – protiútok partnera na našu (hoci aj neuvedomenú) agresiu vnímame ako príčinu našej agresívnej reakcie a sme presvedčení, že on začal, nie my.

A dokonca aj tí, čo sa snažia zdokonaliť svoj rečový prejav a prečítali si niečo o asertivite, neraz sú agresívni, ale domnievajú sa, že sú asertívni (teda neagresívni), pretože asertivitu celkom nepochopili alebo pochopili po svojom. V drvivej väčšine to nie je kvôli ich nechápavosti. Je to kvôli slabinám prezentácie tejto témy, jej nedostatočného vysvetlenia, alebo aj povrchného zoznámenia sa s problematikou z časových dôvodov. Dá sa teda povedať, že ďalším dôvodom prebujnelej agresie v dnešnej dobe je naša nevedomosť, alebo neochota zdokonaľovať svoje komunikačné schopnosti domnievajúc sa, že komunikovať znamená hovoriť, rozprávať.

Agresívni ľudia bývajú úspešní v dosahovaní cieľov, lebo obvykle bez problémov prevalcujú ostatných. Život berú ako boj silnejšieho so slabším, nie ako boj so sebou a alebo s prekážkami. Majú veľa nepriateľov a sú neobľúbení, ani nie tak preto, že sú  úspešní, ale preto, že sú agresívni. Neplatí to našťastie naopak, že by všetci úspešní ľudia boli agresívni. Je to filozofia život je boj, bezvýhradné uplatňovanie práva silnejšieho.

Agresívni ľudia často manipulujú druhými ľuďmi. Dotlačia ich nátlakom na ich city urobiť to, čo nechceli. Považujú to za svoju šikovnosť alebo taktiku, stratégiu. Nepovažujú to za chytračenie, ani za intrigy, manipuláciu, tobôž nie agresiu. Nezaujíma ich, čo si ten nešťastník, čo podľahol, myslí. Majú radi moc, radi ovládajú iných. Často je tu filozofia typu dôležitý je cieľ, nie prostriedok (účel svätí prostriedky).

Agresívnych ľudí sa neagresívne okolie bojí, oni to však vnímajú ako rešpekt, autoritu. Ďalší omyl, rešpekt znamená uznanie, úctu voči nám a nie poslúchanie zo strachu. Autoritatívnosť – rozkazovačnosť, nie je to isté ako mať autoritu. Môže tu byť skryté slabošstvo, túžba po moci s filozofiou najlepšia obrana je útok.

Svoju agresiu alebo agresivitu ako vlastnosť má človek dokonale zdôvodnenú. Má vždy veľa dôvodov, prečo taký musí alebo musel byť. Obvykle sú tieto dôvody spojené s vlastnou skúsenosťou alebo príslušnou životnou filozofiou. Preto ma neprekvapuje, že za ten čas, čo sa venujem Bachovým kvetovým esenciám, ešte ani raz neprišiel niekto, kto by si sám pre seba pýtal kvapky na agresiu (Holly), panovačnosť a autoritatívnosť (Vine) alebo neznášanlivosť (Beech).  Cholerické typy ľudí, ktorí rýchlo vzbĺknu, sú prchkí, a preto majú sklon v zlosti reagovať agresívne a neskôr to ľutujú, si tiež nežiadajú esenciu na agresiu, len na impulzívnosť, netrpezlivosť (Impatiens).

Agresia vždy bola, je, aj bude. Len v súčasnosti vďaka vyššie uvedeným, ale aj vďaka lepšej informovanosti a mnohým ďalším faktorom  sa zdá, že prevláda, stáva sa akousi nákazlivou epidémiou. Sú rôzne kritériá pre posúdenie toho, čo je normálne a čo nie. Podľa jednej (našťastie nie jedinej) definície normality je normálne to, čo je štatisticky časté, priemerné, väčšinové. Naopak, to čo je zriedkavé, výnimočné alebo nie bežné, je považované za nenormálne. Niet divu, že mnohým ľuďom pripadá agresia ako normálna reakcia. Podobne ako alkoholik si svoje pitie zracionalizuje „veď všetci pijú“, tak aj človek so sklonom k agresii si povie „veď všetci sú agresívni“. A niektorým sa dokonca zdá byť agresia IN. Ešte k nim asi nedorazilo, že IN je pôsobiť ako intelektuál, vyzerať múdro, ako šprt. Ale uznávam, že zlozvyky, a nielen komunikačné, sa ťažko odbúravajú, chce to dlhší čas.

Dodatok 31. júla 2011

Netušila som, keď som tento článok písala, že jeden nórsky zabiják, ktorého meno si nezaslúži byť uvedené, Európu zobudí, aby sa zamyslela nad formami a príčinami agresie a robila aj nejakú prevenciu. Naozaj sme sa stali nevnímaví  alebo málo citliví na prejavy agresie, neznášanlivosti, až dovtedy, kým nejde o život. Koľko ešte takýchto šokov, koľko takých „prečo“, bude ešte treba, aby sme si uvedomili, že to nie je len o jednotlivcovi. Že je to o tej našej dobe, ktorú žijeme, o hodnotách, ktoré vyznávame. Článok som ukončila, že in je byť intelektuálom. Trochu slabá útecha, lebo to nám veľmi nepomôže. Ja som optimista a verím, že generácia tzv. indigových alebo ak chcete kryštáľových detí bude dostatočne početná, aby mohla zvrátiť tento nepriaznivý vývoj. Lebo ako sa zdá, kompetentní ľudia v súčasnosti chcú riešiť situáciu zase len represiou (čiže z pozície moci, sily), miesto toho, aby investovali do kultúry a vzdelania, čiže kultúrnosti. Miesto toho, aby mienkotvorné médiá (nielen noviny, tv a film a divadlo, ale v širšom zmysle) si uvedomili svoj nezastupiteľný význam  a vyrovnali deficit pozitívnych vzorov, inšpirácie a príležitostí pre mladú generáciu.