Asertivita sa týka nielen komunikácie, ale celého správania človeka. V súčasnosti sa tento termín už neprekladá. Zodpovedajúce slovenské slovo náš jazyk nemá. V minulosti boli pokusy preložiť tento termín nie celkom vhodne ako zdravé, primerané sebapresadenie, čo prinášalo množstvo omylov a nepochopenia. Lebo čo je to vlastne zdravé sebapresadenie?
Čítala som veľa článkov na túto tému a väčšinou som bola zhrozená tým, ako mechanicky a zjednodušujúco bol text podaný. Dokonca aj niektorí odborníci v tom nemajú celkom jasno, keď tvrdia, že asertivita sa nedá vždy použiť. Asertivita si totiž nenárokuje, aby človek bol asertívny vždy, ale skôr je to o tom, aby vedel (bol si vedomý toho), ako reaguje, či asertívne alebo neasertívne. V praxi asertivita nefunguje vtedy, keď človek nedokáže rozlíšiť rozdiely vo formulácii alebo tóne či výraze svojho prejavu alebo prejavu druhej osoby.
Keď už by som mala poslovenčiť slovo asertivita, tak by som asi použila výraz „osobnostná zrelosť“, pretože asertívne správanie charakterizujú v podstate rovnaké znaky, akými psychológovia popisujú emocionálne a psychosociálne zrelého jedinca. To je ale popis odborný a laikovi asi veľa nepovie. Nejde totiž o nejaké slovné judo alebo slovníček „účinných výrazov“ v každej situácii, ktoré by sa dali naučiť ako slovíčka z cudzieho jazyka. Ide o postoj k ľuďom a zároveň postoj k sebe, rešpektujúci jednak dôstojnosť a ľudské práva iných, ale aj vlastnú dôstojnosť a svoje práva ako človeka. Ide o prístup nepovyšujúci seba – ponižovaním druhých, ale ani naopak, neponižovanie seba. Je to komunikácia, ktorá nie je ani na úkor druhých, ani na úkor seba. Ide o primeranú sebadôveru a zároveň vhodné, primerané, konkrétne a zrozumiteľné vyjadrovanie sa a správanie.
Z uvedeného je zrejmé, že námaha spojená so zdokonaľovaním svojho prejavu sa vyplatí. Pracujeme totiž na svojom primeranom sebavedomí a redukcii počtu zbytočných nedorozumení a konfliktov. Je tiež zrejmé, že niektorí ľudia sú prirodzene asertívni a nepotrebujú sa v tomto smere veľmi zdokonaľovať. Ako teda zistíte, či ste asertívny alebo nie? Najjednoduchšie by bolo urobiť si orientačný test, ktorý trvá asi 45 minút. Inou a podľa mňa užitočnejšou možnosťou je sebakriticky preskúmať, ktoré asertívne schopnosti, práva a techniky používate a ako často (v termínoch nikdy, zriedka, často, vždy).
Keďže ide o pomerne rozsiahlu tému, budem sa jej venovať v troch častiach. Obsahom 1. časti sú asertívne schopnosti, označované aj ako zručnosti.
Pasívna komunikácia
Opakom asertivity je pasivita, ale zároveň aj agresivita. Pasívna komunikácia, pasivita ako odborný termín, má iný význam ako pasivita v bežnom jazyku. Ide o konanie a komunikáciu na svoj vlastný úkor, poznačené nízkou sebadôverou, bojazlivosťou a nesmelosťou. Prispôsobuje sa, hoci mu to nevyhovuje, nechá sa zmanipulovať a využívať druhými, pretože sa chce za každú cenu vyhnúť konfliktu. Zhadzuje sám seba, koná na úkor seba.
Pasívne komunikujúci človek
- nedokáže jasne povedať, ani presadiť svoj názor, či svoju oprávnenú požiadavku. Vyjadruje ich nesmelo, v narážkach, náznakoch alebo v otázkach
- má strach z odmietnutia, takže nežiada o láskavosť, iba ak vtedy, keď zo „slušnosti“ žiada o niečo, čo je vlastne jeho oprávneným nárokom
- obranne reaguje na kritiku, je závislý na mienke iných
- nevie ako nadviazať kontakt s cudzími ľuďmi a prekonať obavy z neúspechu
- svoje pocity potláča alebo ich vyjadruje citoslovcami alebo žargónom
- na pochvalu reaguje rozpačitým mlčaním, alebo zhadzujúcou sebakritikou.
Agresívne konanie a komunikácia sú útočné, výbojné, na úkor druhých, sebavedomie je nereálne vysoké, často len naoko. Zhadzuje, ponižuje, zraňuje iróniou druhých, bezdôvodne ich podozrieva. Jeho cieľom je prevalcovať alebo preľstiť ostatných, čo považuje za svoj úspech a šikovnosť. Manipuluje druhými rôznym spôsobom tým, že vedome provokuje v nich nepríjemné pocity – strach, úzkosť, menejcennosť, pocity viny, zaskočenia a pod. Časté je odvolávanie sa na morálku, emocionálny nátlak. Vystupuje pohŕdavo, nadradene, bezohľadne. Dosahuje svoje ciele, ale len dočasne, pretože agresivita vyvoláva agresivitu.
Agresívna komunikácia
Agresívny jedinec
- vnucuje vlastné požiadavky a názory, je presvedčený, že má vždy pravdu, argumenty iných ani dobre nepočúva
- rozkazuje aj vtedy, keď by mal požiadať o láskavosť. Sám láskavosť iným nepreukazuje
- odmieta bez okolkov čokoľvek a kohokoľvek, ak z toho nemá zisk
- na kritiku, ktorú vníma ako útok, reaguje vždy protiútokom
- rozhovor nadväzuje suverénne, bez ohľadu na pocity a želanie iných, často nevhodnými poznámkami či otázkami
- svoje pocity vyjadruje ako hodnotiaci názor, neosobne
- pochvalu prijíma ako samozrejmú, sám seba chváli, prípadne kompliment okamžite „vráti“ tomu, kto ho pochválil.
Asertívna komunikácia
Asertívne správanie a komunikácia zahŕňajú predovšetkým:
- schopnosť vyjadriť svoju oprávnenú požiadavku (nárok)
- schopnosť povedať nie, primerane odmietnuť manipulatívne požiadavky druhých
- schopnosť požiadať o láskavosť, ak na to nemám nárok
- schopnosť vyrovnať sa s kritikou – akoukoľvek
- schopnosť začať, udržať a ukončiť komunikáciu
- schopnosť vyjadriť svoje kladné a záporné pocity
- schopnosť vyjadriť a prijať pochvalu.
Pozrime sa na jednotlivé schopnosti trochu bližšie.
1. Schopnosť vyjadriť svoju oprávnenú požiadavku (nárok). Táto zručnosť vyžaduje:
- Ujasniť si vopred, či ide naozaj o nárok. Oprávnenosť našej požiadavky môže byť niekedy veľmi spornou záležitosťou, najmä ak sú čiastočne v práve obidvaja partneri. Jej posúdenie nezávisí od nášho presvedčenia, ale od znalosti zákonov a predpisov. Čiže ide o právny nárok, nie morálny. Ak oprávnenú požiadavku nanesieme ako požiadavku o láskavosť alebo veľkú prosbu, koledujeme si o odmietnutie.
- Vytrvalosť a kľud – ide o vôľové vlastnosti a sebaovládanie.
- Zrozumiteľnú a stručnú formuláciu svojej oprávnenej požiadavky – jasne a konkrétne povedať, čo chcem alebo čo si neprajem.
- Počítať s úspechom alebo s kompromisom.
Napríklad:
Neasertívne uplatnenie oprávnenej požiadavky:
A: Dobrý deň, chcel by som reklamovať CD prehrávač, ktorý som tu predvčerom zakúpil, mohli by ste sa na to pozrieť prosím Vás? – pasívne (podmieňovací spôsob so slovkom „by“ je požiadavkou o láskavosť)
Predavač: A čo som ja opravár? To si musíte zaniesť do záručnej opravovne na Bielej ulici. – agresívne (skrytá výčitka či je opravár, „musíte“ – poúča)
A: Ale vy ste povinný prijať reklamácie. Vymeňte mi ho za iný. – agresívne (poúča o povinnostiach). Asertívne vyjadrenie tejto požiadavky (jedna z možností):
A: Dobrý deň. Predvčerom som tu kúpil CD prehrávač, ktorý chcem v rámci záručnej doby reklamovať. Nefunguje prehrávanie. Žiadam jeho výmenu alebo vrátenie peňazí. Tu je pokladničný blok a záručný list.
Predavač: Ako to, že nefunguje? Čo ste s ním robili?
A: Postupoval som presne podľa návodu a po chvíli sa zasekol. Chcem ho vymeniť za iný alebo vrátiť peniaze. (pokojným tónom)
2. Schopnosť povedať nie, primerane odmietnuť
Ide o odmietnutie neoprávnenej požiadavky manipulatívneho rázu, bez pocitov viny. Odpoveď „nemôžem“, ktorá vyvoláva otázku „prečo“ a núti nás tým ospravedlňovať sa, príp. vysvetľovať, je pasívnou reakciou. Táto schopnosť vyžaduje tie isté predpoklady ako predchádzajúca zručnosť.
Napríklad:
A.: Jano, poď na pivo.
J: Nie, dnes nie.
A: Ale poď, len na jedno.
J: Neidem, nevyhovuje mi to dnes (alebo nechce sa mi).
A: Ale nebuď taký… však ti ho zaplatím.
J: Nie, nie, fakt.
Neasertívnou reakciou býva výhovorka – beriem lieky, som autom a pod. (pasívna reakcia), alebo osopenie sa na pozývajúceho „Čo si hluchý, už som ti raz povedal, že neidem“ (agresívna reakcia).
Na druhej strane, ľudí, ktorí kľudne a zásadne odmietajú akúkoľvek prosbu o láskavosť kvôli svojej pohodlnosti alebo egoizmu, asi ťažko označiť za asertívnych. Vedia bez okolkov povedať nie i vtedy, keď by bolo vhodnejšie povedať áno.
Nízku alebo žiadnu schopnosť odmietnuť manipulácie druhých ľudí majú ľudia typu Cerato – ľudia, ktorí obetavo pomáhajú iným – ale nie preto, že chcú, ale preto, že nedokážu povedať nie. Obvykle považujú za ľahšie podvoliť sa silnejšej vôli druhých než sa hádať. Pomáhať iným je cnosť, ale pri tomto type ľudí môže byť prehnaná do extrému a je skôr slabosťou, lebo ich dobrosrdečnosť je druhými využívaná a zneužívaná. Sami o pomoc alebo o láskavosť nevedia požiadať
3. Schopnosť požiadať o láskavosť , ak na niečo nemám nárok
Ťažkosti s požiadaním o láskavosť mávajú ľudia, ktorí si myslia, že je povinnosťou druhých urobiť všetko, o čo jednoducho požiadajú. Nechcú sa „prosíkať“, byť zaviazaní alebo povďační niekomu. Iní zas v situácii, keď na niečo nemajú nárok, nenájdu dosť odvahy a radšej to nechcú.
Požiadanie o láskavosť je pomerne jednoduchou zručnosťou, ktorá vyžaduje najmä prekonanie zábran a primeraný výber slov. Je to zdvorilostná prosba (t.j. v podmieňovacom spôsobe so slovom „by“), ktorá sa používa v situácii, keď nemáme nárok na to, čo chceme, keď nie je povinnosťou druhých splniť našu požiadavku. Napr. „Boli by ste taká láskavá…“ „Buďte taký dobrý…“ „Mohol by si mi prosím ťa pomôcť s…“ Ak máte na niečo nárok, ten, u koho si nárok uplatňujete vám nerobí láskavosť. Preto použitie týchto formulácií v situácii, keď naša požiadavka je oprávnená, je síce slušné, ale pasívne, nie veľmi vhodné.
4. Schopnosť vyrovnať sa s kritikou
je založená na stotožnení sa s právom na omyl, právom na nedostatky a ochote niesť následky, ale aj s právom nebyť dokonalý podľa predstáv niekoho iného, s právom nerozumieť a nevedieť niečo ale aj so základným právom – byť nezávislý na mienke druhých.Kritika môže byť úprimná a dobre mienená, teda konštruktívna alebo manipulatívna, t.j. sledujúca skrytý cieľ, najčastejšie vyviesť dotyčného z rovnováhy.
Ide o najťažšiu schopnosť. Zvládanie kritiky – akejkoľvek – je priamym indikátorom nášho sebavedomia. Pokojné vypočutie si kritických poznámok na našu osobu a pokojná vecná reakcia na ne ukazuje, že názor druhých (hoci negatívny) na našu osobu nás zaujíma, ale naše sebavedomie tento kritický názor neohrozuje. Ak však máme nízke sebavedomie, prezradíme sa pasívnou reakciou na kritiku (napr. „Ja za to nemôžem, to oni mi tak povedali“). Pri vysokom sebavedomí – ale aj nízkom – agresívnou reakciou na kritiku našej osoby (napr. „Jáá?! Pozri sa radšej na seba!“). Na zvládnutie kritiky je k dispozícii niekoľko asertívnych techník, ktoré možno spájať alebo kombinovať a ktoré sú popísané ďalej.
5. Schopnosť začať, udržiavať a ukončiť komunikáciu
Tak ako iné asertívne zručnosti je i táto úzko spojená s úrovňou sebavedomia a empatie (vcítenie sa do prežívania iných). Súvisí aj s mierou závislosti na mienke iných, ale aj so schopnosťou a ochotou poskytnúť informácie o sebe alebo nadviazať na informácie, ktoré poskytne partner. Je to najkomplexnejšia zručnosť a vyžaduje dlhší tréning.
6. Schopnosť vyjadriť kladné a záporné pocity
Vyjadriť pocity znamená slovne oznámiť, čo aktuálne prežívame v danej situácii, a tým jasne vyjadriť svoj postoj. Napríklad: „Hnevá ma to“, „Som milo/ nemilo prekvapený“, „Teší ma, že…“ Mám obavy, že…“ , „Mrzí ma…“, „Je mi to ľúto…“, „Je mi nepríjemné o tom hovoriť…“ a podobne. Umožňuje to zároveň mať pocity a city pod väčšou kontrolou, lebo si ich uvedomíme. Pasívny jedinec si svoje pocity ani neuvedomuje, potláča ich, resp. očakáva, že druhí sa „dovtípia“, čo sa deje v jeho vnútri. Ak svoje pocity vyjadrí, tak použitím citosloviec typu „jééj“, „íha“ „do paroma“, „hurá!“ „Ježiš Mária!“ a podobne. Agresívny jedinec svoje city a pocity vyjadruje väčšinou neverbálne – napríklad gestom, tónom hlasu, výrazom tváre, postojom a podobne.
7. Schopnosť vyjadriť a prijať pochvalu
Mnohým ľuďom robí ťažkosti ako vyjadrenie pochvaly, tak aj prijatie pochvaly. Vyjadrenie pochvaly, teda pochváliť druhého je obtiažne preto, že máme tendenciu byť veľmi kritickí, to znamená, že skôr si všimneme negatívne vlastnosti druhého človeka, než pozitívne a keď sa nám aj niečo páči, máme sklon viac hodnotiť, než vyjadriť asertívnu pochvalu. Asertívna pochvala by mala byť stručná, úprimná, konkrétna, vyjadrená v prvej osobe jednotného čísla. Z neverbality je dôležitý očný kontakt (t.j. pozeráme sa do očí) a v intonácii nemá byť ani náznak sarkazmu, či irónie.
To, ako reagujeme na pochvalu je ďalším testom nášho sebavedomia. Ak stratíme reč, prídeme do rozpakov, klopíme oči, prípadne sa začneme červenať, dávame druhým najavo naše nízke sebavedomie. Pasívnou reakciou na pochvalu je tiež zhadzovanie sa („ale prosím ťa, to sa mi len náhodou podarilo“) alebo vysvetľovanie, že sme sa snažili, ale ešte to má veľa nedostatkov. Agresívny jedinec na pochvalu reaguje štýlom „čo odomňa chceš“, „no to je dosť, že si si to všimol“, prípadne pochvalu ihneď vráti. Asertívna reakcia na pochvalu je stručná „ďakujem“, prípadne doplnená o vyjadrenie pocitov, ktoré pochvala v nás vyvolala („teší ma“, „som rád“ a pod.).
Príklad
Asertívne vyjadrenie a prijatie pochvaly:
A: Peter, páčilo sa mi, ako si včera stručne a s prehľadom vystúpil na porade.
P: Ďakujem. (Alebo: To som rád, ďakujem ti.)
Neasertívne vyjadrenie a prijatie pochvaly:
A: Včera na porade si bol dobrý.
P: Ale prosím ťa, bol som nemožný, polovicu vecí som nepovedal.
Niektoré schopnosti môžu byť pre každého rôzne náročné, ale všeobecne za najnáročnejšie sa považujú schopnosť vyrovnať sa s kritikou, schopnosť primerane niečo odmietnuť a schopnosť vhodne začať, rozvíjať a ukončiť komunikáciu.
V ďalšej časti sa budeme venovať „filozofii“ asertivity, obsiahnutej v tzv. asertívnych právach a v tretej poslednej časti asertívnym technikám.